Doslov autora

Keď čítame evanjeliá po dvoch tisícročiach, ľahko podľahneme dojmu, že Ježišov svet bol posvätnou maľbou. Že prach neštípal v očiach, že mŕtve ryby na brehu nesmrdeli a že zázraky prinášali len všeobecný potlesk a jasavú úľavu.

Skutočnosť bola oveľa tvrdšia a oveľa pravdivejšia.

Každý zázrak v evanjeliách mal svoju cenu. Keď posadnutý v Dekapolise našiel pokoj a zdravý rozum, dvetisíc zvierat zahynulo vo vode a majiteľ stáda musel ísť k veriteľovi prerokovať zmluvu so zníženým úrokom. Keď ochrnutý vstal a odišiel domov, v Šimonovej streche zostala diera, ktorú bolo treba pred dažďami nanovo vyplniť trámami a hlinou. Keď Lévi vstal od colníckeho stola, rímska správa požadovala vyúčtovanie a rybári z Kafarnaumu museli sedieť za jedným stolom s človekom, ktorý ich roky oberal o živobytie. A keď Ježiš na brehu zázračne nasýtil zástupy jačmenným chlebom, nepriviedlo to ľudí k pokániu, ale k pokusu urobiť z neho politického vodcu – a keď odmietol, opustili ho.

Zázrak nie je lacná náplasť na pozemskú bolesť. Je to vpád večného Boha do rozbitého sveta, ktorý otriasa každou istotou, o ktorú sa človek opiera.

Tento zväzok je prvou sezónou edície Tí, čo stáli blízko. Jeho cieľom nie je moralizovať ani ponúkať lacné odpovede na otázky, ktoré Písmo samo necháva otvorené. Chce urobiť jedinú vec: vrátiť biblickému príbehu jeho skutočnú váhu, vôňu, bolesť a cenu.

Písmo tvorí jeden nerozborný celok. Keď Ježiš pri jazere láme chlieb pre hladný zástup, v pozadí sa ozýva Elizeových dvadsať jačmenných chlebov z Baal-Šališe, ktorými prorok nasýtil sto mužov (2Kráľ 4,42–44). Keď učeníci cez sabat trhajú klasy na poliach pri jazere a Ježiš ich bráni, odvoláva sa priamo na Dávida na úteku, ktorý jedol posvätné chleby v kňazskom meste Nób (1Sam 21). Stará a Nová zmluva si neprotirečia – odpovedajú si cez storočia tými istými motívmi chleba, krvi, vody a zmluvy.

Erik Meliška